Verejná diskusia o obnoviteľných zdrojoch energie sa v posledných týždňoch opäť zosunula do roviny politických skratiek a zjednodušených vyhlásení. Preto SAPI – Slovenská asociácia udržateľnej energetiky, Asociácia priemyselných zväzov a dopravy (APZD), Slovenská asociácia pre elektromobilitu (SEVA) a Zväz automobilového priemyslu SR (ZAP SR) otvorili na spoločnom odbornom podujatí otázku, ktorá presahuje bežnú debatu o energetike: prečo, a či vôbec, potrebuje slovenský priemysel elektrinu z obnoviteľných zdrojov.
Slovensko bude v najbližších rokoch potrebovať viac elektriny pre priemysel – pre rozširovanie výroby, tepelné čerpadlá a priemyselné chladenie či elektrifikovanú dopravu. Okrem odklonu od fosílnych palív priemysel rieši aj strategicky dôležité rozhodnutia v oblasti energetickej bezpečnosti – ako nebyť závislý na dovoze z nestabilných regiónov. Ak sa táto potreba začne riešiť až vtedy, keď bude nedostatok elektriny akútny, bude už neskoro. Ján Lacko zo SAPI tvrdí: „Obnoviteľné zdroje ako vietor či slnko dokážu rýchlo prispieť k nárastu kapacity výroby. Bez ohľadu na to, že vláda plánuje nový jadrový zdroj, musíme sa rozprávať aj o tom, ako pridávať nové výrobné kapacity v kratšom časovom horizonte. Ak sa nakoniec spustí výstavba nového jadrového zdroja, Slovensko jeho spustenie nemôže očakávať pred rokom 2040. Navyše, len ťažko by sme hľadali príklad výstavby jadrovej elektrárne v posledných desaťročiach, ktorý sa podarilo dokončiť v plánovanom termíne bez výrazného prekročenia pôvodne plánovaných nákladov.“
Asociácie sa zhodujú, že ich cieľom nie je spochybniť zámer vlády stavať nové jadrové reaktory. No aj s ohľadom na predpokladaný termín ich dokončenia upozorňujú na to, že môžu len nahradiť dnes funkčné bloky, ktoré už v tom čase budú na konci svojej životnosti. Odborníci sa zhodujú v tom, že by sme sa popri veľkých zdrojoch mali zamerať aj na rozvoj tých menších a obnoviteľných – lacno a rýchlo sa dá využiť najmä vietor a slnko s podporou stále lacnejších batériových úložísk. „Nejde tu o to, aby sme panelmi a vrtuľami nahradili dnes dobre fungujúce zdroje, ale aby sme ich využili ako rýchlo dostupné, bezpalivové, lokálne a čoraz lacnejšie „doplnkové” riešenia,“ vysvetľuje Lacko.
Slovenský paradox: nízkoemisný mix, ale málo obnoviteľnej elektriny
„Slovensko dnes nemá problém s nízkoemisnosťou celého energetického mixu, ale s nedostatočným podielom obnoviteľnej elektriny,“ upozornil Ján Lacko. Vďaka jadrovým a vodným elektrárňam máme naozaj príkladne nízkoemisný energetický mix, čo je dôležitá výhoda. Z pohľadu moderného priemyslu však už nestačí, že krajina ako celok vyrába elektrinu s nízkou uhlíkovou stopou. Firmy potrebujú svojim odberateľom preukázať, akú elektrinu nakupujú, z akého zdroja pochádza a ako sa bude započítavať do uhlíkovej stopy ich výrobkov. Potrebujú zmluvne preukázateľný pôvod elektriny. Patrik Križanský zo SEVA upozornil, že táto požiadavka je už dnes realitou najmä v elektromobilite a batériovom priemysle. „Ak chceme na Slovensku vidieť nových investorov v našom najsilnejšom odvetví, alebo aspoň udržať si tu výrobu a pracovné miesta, ktoré už dnes máme, bez obnoviteľných zdrojov energie to jednoducho nepôjde.“
Podľa prezentovaných údajov tvorili obnoviteľné zdroje pri výrobe elektriny na Slovensku v roku 2025 iba necelých 22 %. Vodné elektrárne sa na výrobe podieľali 11,9 %, biomasa 5,4 %, fotovoltika 4,5 %, no vietor je prakticky na nule, a to je zásadný rozdiel oproti mnohým európskym krajinám, kde je veterná energia štandardnou súčasťou energetického mixu.
Prezident Zväzu automobilového priemyslu SR Alexander Matušek upozornil, že Slovensko často prichádza s veľkými plánmi, no zároveň nevyužíva príležitosti, ktoré má poruke už dnes. „Sme, bohužiaľ, krajinou, ktorá nedodržiava svoje záväzky a ktorá zároveň nevyužíva svoje šance. Vždy, keď nesplníme niečo, k čomu sme sa v minulosti zaviazali, prídeme s ďalším bombastickým plánom, o ktorom však často nič poriadne nevieme a ktorý len odsúva problém na vyriešenie do budúcnosti,“ povedal šéf bratislavského závodu Volkswagen. Pri novom jadrovom zdroji podľa neho netreba hovoriť len o samotnej elektrárni, ale aj o nákladoch na jadrový odpad a ďalších súvisiacich investíciách. Kým nie sú známe verejné údaje a prepočty, je ťažké hodnotiť reálnu výslednú cenu.
Energia je pre priemysel existenčný náklad
Pre priemysel je energia jednou zo základných vstupných položiek, ktorá rozhoduje o tom, či sa výroba na Slovensku oplatí, alebo sa presunie inam. Andrej Lasz z APZD upozornil, že „priemysel má dnes s cenami energií na Slovensku vážny problém, a to že energie sú u nás drahé. Aktuálne údaje ukazujú, že patria medzi najdrahšie v Európe.“ Cena energií pritom nezasahuje všetky odvetvia rovnako. V elektrotechnickom priemysle môžu energie tvoriť jednotky percent nákladov, no v hutníctve alebo iných energeticky náročných odvetviach môže ísť o 40 až 50 % nákladov. V takom prípade už ide v prípade drahej elektriny o otázku prežitia výroby. „Vysoké ceny energií niektoré odvetvia úplne vytláčajú z krajiny, pretože pri takýchto cenách jednoducho nedokážu vyrábať,“ upozornil Lasz a ako príklad uviedol, že kým v susednom Poľsku stála v druhom polroku 2025 elektrina pre stredne veľkú výrobnú firmu v priemere 122 eur / MWh, na Slovensku to bolo o takmer 40 % viac – 176 eur. „To už nie je technický detail ani účtovná položka.“ To je zásadný rozdiel, ktorý môže rozhodovať o tom, kam prídu investície, nová výroba a pracovné miesta. Alebo kde sa ich podarí aspoň zachovať.
Kým mnohé krajiny aktívne pracujú na tom, aby si svoj priemysel udržali, Slovensko sa často správa tak, akoby bola priemyselná výroba u nás samozrejmosťou. „Nemci podporujú svoj priemysel z pohľadu koncových cien energií. Francúzi využívajú časť jadrovej energie vyrobenej v jadrových zdrojoch pre vlastný priemysel. Každý sa jednoducho snaží udržať výrobu doma,“ povedal Andrej Lasz. Na Slovensku sa však dlhodobo dotujú ceny energií pre obyvateľstvo, pričom na priemysel sa jednoducho „zabúda“. „Výsledkom je neudržateľný tlak na verejné financie na jednej strane a zhoršujúca sa pozícia firiem na strane druhej,“ doplnil šéf APZD, ktorý zároveň tvrdí, že ak príde ďalšia energetická kríza, Slovensko môže byť mimoriadne zraniteľné. „Energie sú drahé už dnes. Ak ceny opäť vyženie geopolitická kríza, konflikt alebo výpadok dodávok palív, krajiny s pripravenými podpornými mechanizmami budú vedieť reagovať rýchlejšie. Slovensko vzhľadom na stav svojich verejných financií nemusí mať priestor prakticky na nič.“
Andrej Lasz z APZD ďalej upozornil, že keď sa spotreba slovenského priemyslu očistí od hutníctva, až 60 % energie pochádza z fosílnych zdrojov. Tu je veľký priestor na dekarbonizáciu, na ktorú nám dnes dostupné výrobné zdroje elektriny nestačia a potrebujeme inštalovať nové obnoviteľné zdroje. Iba samotný zemný plyn tvorí približne 48 % energetickej spotreby slovenského výrobného priemyslu. To ukazuje veľký priestor na šetrenie a modernizáciu spojenú s dôrazom na energetickú bezpečnosť. Časť spotreby plynu sa totiž dá pohodlne nahradiť elektrinou, ktorá sa využíva na výrobu tepla prostredníctvom priemyselných tepelných čerpadiel. Ak budú napájané elektrinou z obnoviteľných zdrojov, môžu znižovať emisie aj náklady. „Ak sa táto transformácia nastaví správne, môže vychádzať výrazne lacnejšie ako pokračovanie v spaľovaní zemného plynu. Znížia sa tak náklady a zvýši sa konkurencieschopnosť priemyslu,“ dodal Lasz.
Automotive už dnes mení pravidlá hry
Slovenský priemysel stojí vo veľkej miere na automobilovej výrobe, ktorá však aktuálne prechádza zásadnou transformáciou v súvislosti s elektrifikáciou dopravy. Automobilky a ich dodávatelia už nesúťažia iba cenou, kvalitou a logistikou. Čoraz viac rozhoduje aj uhlíková stopa výroby. Alexander Matušek to pomenoval priamo: „Cena a kvalita už ako kritériá pre dodávateľa nestačia. Pribudlo tretie významné kritérium, ktorým je environmentálna udržateľnosť.“ Už nielen veľké závody, ale aj ich dodávatelia budú musieť preukazovať pôvod využívanej elektriny, inak môžu prísť o obchodné príležitosti. Nejde pritom o marketingovú požiadavku. Dôvodom je, že veľké automobilky majú vlastné záväzky smerom ku klimatickej neutralite. Tie sa nevzťahujú iba na finálnu montáž vozidla, ale aj na celý dodávateľský reťazec.
Patrik Križanský zo SEVA upozornil na príklad Mercedesu, ktorý má záväzok do roku 2039 kompletne prejsť vo svojich závodoch na obnoviteľné zdroje energie. Podobne aj Volvo so závodom pri Košiciach má cieľ dosiahnuť klimatickú neutralitu, je preto pochopiteľné, že v novej modernej fabrike bude chcieť využívať „zelenú“ elektrinu. Lenže kto im ju vyrobí a dodá? „Dnes prakticky jediným dostupným riešením v tejto škále je nákup energetických certifikátov vygenerovaných vo veterných parkoch a solárnych elektrárňach v zahraničí. No lenže ak si na Slovensku povieme, že takéto zdroje nepotrebujeme a nechceme, v zahraničí skončia aj investície do turbín a panelov, pracovné miesta a v neposlednom rade aj dane a poplatky v energetike,“ upozornil Ján Lacko, ktorý pre ilustráciu uviedol, že len rozvoj veternej energetiky by mohol do roku 2030 priniesť na Slovensko investície vo výške až 2 miliardy eur a vytvoriť až 77 000 nových pracovných miest.
Batériový priemysel potrebuje čistú energiu
Ešte výraznejšie sa požiadavka na pôvod elektriny prejavuje v batériovom priemysle, energeticky náročnej výrobe porovnateľnej s výrobou hliníka či chemikálií. Patrik Križanský zo SEVA pripomenul, že európske nariadenie o batériách zavádza požiadavku na preukazovanie ich uhlíkovej stopy, ktorá sa bude preukazovať v tzv. batériovom pase. Výrobcovia sa musia zmestiť do maximálnej uhlíkovej stopy produktu. „Požiadavky na dostupnosť obnoviteľných zdrojov energie, ktoré prinášajú nižšiu cenu elektriny, sú už dnes súčasťou reálneho rozhodovania investorov, odberateľov aj výrobcov, do ktorej krajiny investujú,“ upozornil Križanský.
Pre predstavu, podobná batériová gigafactory, aká sa stavia v Šuranoch, má spotrebu približne 300 GWh elektriny ročne. Úspech slovenskej baterkárne bude závisieť aj od toho, aký pôvod bude mať použitá elektrina a akú uhlíkovú stopu zanechá vo výslednom produkte. „Ak chce Slovensko prilákať a udržať moderné priemyselné investície, musí vedieť ponúknuť elektrinu, ktorá bude nielen dostupná a cenovo konkurencieschopná, ale aj preukázateľne vyrábaná z obnoviteľných zdrojov,“ zdôraznil Ján Lacko.
Slnko a vietor sú najlacnejšie nové zdroje
Pri porovnávaní nákladov na nové zdroje sa používa ukazovateľ LCOE (podiel všetkých nákladov počas životnosti zdroja a objemu vyrobenej elektriny), ktorý vyjadruje priemernú cenu potrebnú na pokrytie investície, prevádzky a financovania počas celej životnosti zdroja. Nejde teda o trhovú cenu elektriny ani cenu na faktúre, ale o porovnateľný údaj, ktorý ukazuje, koľko stojí výroba elektriny z rôznych technológií. Ako upozornil Ján Lacko, práve tento typ porovnania je dôležitý pre racionálnu diskusiu o energetike, pretože „ukazuje reálne náklady jednotlivých technológií bez ohľadu na aktuálne výkyvy cien na trhu“. Podľa dostupných výpočtov patria medzi najlacnejšie nové zdroje vietor (približne 56 EUR/MWh) a fotovoltika (okolo 57 EUR/MWh). Nové plynové zdroje sa pohybujú výrazne vyššie, často nad 90 až 120 EUR/MWh v závislosti od ceny plynu, a nové jadrové projekty v Európe sa podľa dostupných údajov dostávajú výrazne nad 150 EUR/MWh.
Samotné porovnanie LCOE však nehovorí nič o tom, kedy je elektrina k dispozícii. Fotovoltika vyrába najmä cez deň, vietor kolíše podľa počasia, a preto je potrebné zabezpečiť tzv. flexibilitu – zjednodušene „vankúš“, ktorý vyrovnáva rozdiely medzi dopytom a výrobou. Samotný vietor sa s fotovoltickou energiou vhodne dopĺňa, keďže veterné elektrárne produkujú dve tretiny elektriny v zime a naopak fotovoltické dve tretiny v lete. S klesajúcimi cenami batérií sa však stále dostupnejšou možnosťou batériové úložiská. Ako upozornil prezident Zväzu automobilového priemyslu SR Alexander Matušek „vo svete už dnes vidíme príklady z Indie či Austrálie, kde kombinácia solárnych zdrojov a batériových úložísk prináša elektrinu lacnejšie než tradičné fosílne zdroje“. Kombinácia OZE s batériou vychádza LCOE približne na 94 EUR/MWh. Pri hodnotení nákladov je preto dôležité posudzovať celý systém – teda výrobu spolu s flexibilitou, ktorá zabezpečí dostupnosť elektriny v čase spotreby.
Podľa údajov prezentovaných na stretnutí s médiami sa kombinácia fotovoltiky, vetra a batériových úložísk dokáže dostať až približne na 78 % takzvaného „baseloadu“, teda stabilnej spotreby elektriny, ktorú musí energetický systém pokrývať priebežne bez ohľadu na výkyvy počas dňa. Batérie sa dnes posunuli výrazne ďalej ako pred 10 alebo 15 rokmi. Kým v roku 2010 stála batéria približne 1500 USD/kWh, dnes sa cena pohybuje na úrovni približne 70 USD/kWh. Ich využitie sa preto rozširuje od veľkých batériových úložísk až po elektromobily. Batériové úložiská v rôznych veľkostiach, od menších domácich po veľké kontajnerové riešenia, sa v krajinách západnej Európy stávajú už dnes súčasťou energetického systému. K tomu je možné pomocou inteligentného riadenia nabíjania elektromobilov alebo dokonca ich vybíjania – cez tzv. vehicle-to-home alebo vehicle-to-grid – vhodne využívať aj batériovú kapacitu vo vozidlách,“ vysvetlil šéf Slovenskej asociácie pre elektromobilitu Patrik Križanský.
Vietor na Slovensku nie je technický problém
Slovensko dnes veternú energiu prakticky nevyužíva. Nie je to však preto, že u nás nemá vhodné klimatické podmienky. Analýza, ktorú pre SAPI v roku 2022 pripravila rakúska spoločnosť Energiewerkstatt, po zohľadnení veternosti, odstupových vzdialeností od obydlí, ochranných pásiem infraštruktúry a známych obmedzení ochrany prírody identifikovala teoretický potenciál využitia až 20 % územia Slovenska vrátane zalesnených plôch. Ak by sme počítali iba s polovicou, stále by to zodpovedalo približne 200 TWh vyrobenej elektriny ročne. Pre porovnanie, to je približne 50 jadrových reaktorov v Mochovciach alebo takmer 100-násobok ročnej výroby vodnej elektrárne Gabčíkovo. Samozrejme to neznamená, že by sa Slovensko malo v takom rozsahu zastavať veternými turbínami. Je to len argument proti tvrdeniu, že na Slovensku nie sú vhodné podmienky na veternú energetiku.
Aktuálne je v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie približne 35 projektov súkromných investorov na veterné elektrárne. Prvé boli ohlásené ešte v roku 2020. Spolu ide približne o 275 veterných turbín s celkovým inštalovaným výkonom okolo 1700 MW. Ak by sa teoreticky zrealizovali úplne všetky, mohli by v závislosti od poveternostných podmienok vyrábať približne 4,5 TWh elektriny ročne. Ani jeden z týchto projektov však doteraz nezískal právoplatné stanovisko v rámci procesu EIA. Toto je kľúčové: hlavný problém veternej energetiky na Slovensku nie je technický, ale povoľovací, regulačný a komunikačný. „Veterná energetika sa má rozvíjať tam, kde dáva technický, environmentálny, ekonomický a územný zmysel,“ zaznelo na odbornom stretnutí s novinármi. Legitímne obavy verejnosti treba brať vážne, no treba ich oddeľovať od dezinformácií, mýtov a politických skratiek.
Samosprávy a verejnosť nesmú byť obchádzané
Rozvoj obnoviteľných zdrojov nemôže stáť na obchádzaní obcí, miest alebo verejnosti. Veterná energetika sa má rozvíjať len tam, kde dáva technický, environmentálny, ekonomický a územný zmysel. Hluk, vzdialenosti od obydlí, vplyv na vtáctvo, krajinný ráz či pripojenie do siete sú legitímne otázky, ktoré treba odborne vyhodnocovať.
Problém nastáva vtedy, keď sa legitímne obavy miešajú s nepresnými informáciami, mýtmi a dezinformáciami. Obce a mestá majú v tomto procese dôležité miesto, pretože rozhodujú o využití svojho územia. Nemôžu však rozhodovať kvalitne, ak sú vystavené strašeniu namiesto dát. Osobitnou témou sú len nedávno predstavené akceleračné zóny, ktoré však nie sú bianko šekom na výstavbu turbín. Ich zmyslom je vopred definovať územia, kde má rozvoj obnoviteľných zdrojov najväčší zmysel a predstavuje najmenší konflikt. Komunikácia tejto témy však bola zvládnutá zle, čo prispelo k negatívnej reakcii verejnosti. „Ak má Slovensko rozvíjať obnoviteľné zdroje, potrebuje oveľa lepšiu komunikáciu, prehľadné pravidlá a schopnosť oddeľovať odbornú diskusiu od populizmu,“ zhodnotil Ján Lacko.
PPA kontrakty: dohoda medzi firmami
Jedným z praktických dostupných riešení pri využívaní obnoviteľných zdrojov, ktoré efektívne fungujú v zahraničí, sú tzv. PPA kontrakty. Ide o dlhodobé zmluvy medzi výrobcom elektriny z obnoviteľného zdroja a konkrétnym odberateľom, typicky priemyselným podnikom, ktoré môžu trvať 10 rokov alebo dlhšie. Výrobcovi elektriny dáva istotu odberu, ktorá mu pomáha financovať výstavbu zdroja. Odberateľovi poskytuje dlhodobú istotu ceny a pôvodu elektriny. Pre priemysel je to spôsob, ako si zabezpečiť predvídateľnú cenu aspoň časti spotreby a zároveň vedieť preukázať pôvod energie.
Andrej Lasz vysvetlil, že v ideálnom svete by bol obnoviteľný zdroj priamo pri výrobnom podniku. V praxi to však často nie je možné. „Niekde máte veterné podmienky alebo vhodnú lokalitu na výrobu elektriny a priemyselného spotrebiteľa máte umiestneného inde. Práve preto potrebujete priamy kontrakt, ktorým medzi nimi vytvoríte obchodný vzťah,“ povedal.
Dôležité je, že nejde o návrat k veľkým štátom garantovaným výkupným cenám. Z pohľadu priemyslu nejde o to, aby štát priamo zaplatil za nové zdroje alebo nastavil komplikované dotácie. Ide o to, aby mohli súkromné subjekty – výrobca elektriny a priemyselný odberateľ – uzatvoriť dlhodobú dohodu na základe normálneho komerčného vzťahu a aby im štát zbytočne nekládol prekážky, ale v ideálnom prípade pomáhal. Na Slovensku sú PPA kontrakty formálne možné, ale ich praktické využitie zostáva veľmi obmedzené. Aj preto je potrebné upraviť regulačné a administratívne podmienky tak, aby sa z nich stali skutočne použiteľné nástroje. “Čo je však taktiež dôležité pri umožnení PPA kontraktov pre priemysel, že dnes priemysel nemá dostatok elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorú by si na Slovensku cez ne nakúpil. Dôvodom je, že sa u nás veľké zdroje vôbec nestavajú. Aj dnes jediný PPA kontrakt, ktorý sa v slovenskom priemysle využil, dominantne zazmluvnil dodávku elektriny z obnoviteľných zdrojov zo zahraničia,” dodáva Patrik Križanský.
Plány odviate vetrom
Slovensko dnes nerozhoduje iba o tom, aké zdroje elektriny bude mať na papieri v strategických dokumentoch, ale najmä o tom, či si udrží priemysel, ktorý už v krajine pôsobí, prípadne ho bude ďalej rozvíjať. „V Národnom klimatickom pláne, ktorý sme ako odborná verejnosť spoluvytvárali, máme vládou schválený záväzok mať do roku 2030 na Slovensku v prevádzke veterné zdroje s výkonom 750 MW. To je oficiálny dokument prijatý na úrovni Slovenskej republiky, na základe ktorého sa aj firmy rozhodujú, ako ďalej budú investovať. A potom príde politické vyhlásenie, že to nepotrebujeme a nebudeme to vôbec realizovať. Tak potom sa nemôžeme rozprávať o predvídateľnosti, keď to, čo je na papieri, v skutočnosti neplatí. A ani nemá význam sa na takýchto plánoch spolupodieľať,” upozorňuje generálny sekretár APZD Andrej Lasz. Pre firmy, ktoré rozhodujú o investíciách na roky dopredu, totiž nie sú dôležité deklarácie, ale predvídateľné pravidlá, reálne povoľovanie a istota, že krajina myslí svoje záväzky vážne. Alexander Matušek to zhrnul konštatovaním, ktoré presahuje samotnú energetiku: „Stále plánujeme na roky dopredu, do čoraz vzdialenejšej budúcnosti, že raz bude všetko dobré. Lenže budúcnosť vznikala včera, vzniká dnes. Moderný priemysel sa nerozhoduje podľa politických cyklov, ale podľa dostupnosti energie, stability pravidiel a dlhodobej vízie krajiny. A potrebujeme hlavne to, čo priemysel opakuje stále: predvídateľnosť.“
Preto by sa diskusia o obnoviteľných zdrojoch nemala končiť otázkou, či ich Slovensko politicky chce alebo nechce. Skutočná otázka znie, či vie včas vytvoriť podmienky pre priemysel, ktorý potrebuje lacnú, dostupnú a preukázateľne čistú elektrinu.